Predvčerom uplynulo dvadsať rokov od sviečkovej manifestácie za náboženskú slobodu. Zišli sme sa, na spomienkovej slávnosti. Bolo nás niekoľko stovák a naplnili sme dóm svätého Martina. Omšu slúžil biskup. Hral orchester z filharmónie, spieval filharmonický zbor. Medzi veriacimi boli politici, umelci, lekári, učitelia, študenti. Z dómu sme so sviečkami prešli po Hviezdoslavovom námestí ku kostolíku Notre Dame k novému pamätníku. Odhaľoval ho medzi inými aj náš europoslanec.
A všetko bolo také samozrejmé.
V ten večer som nevidel ani jedného policajta. Nedostal som obuškom po papuli, nezrazilo ma auto, nikto ma nepolieval vodou a sviečku mi sfúkol vietor, nie nejaký eštebák.
Bola strašná zima, ale koncert na Hlavnom námestí nezrušili. Varga odpálil Ľalie poľné. Hudobníci z Bratislavského komorného orchestra ťahali, až kým im nezačalo snežiť na husle a do kontrabasov. A potom dali ešte prídavok. My pod pódiom sme podupkávali do rytmu, aby sme nezamrzli.
Prešli dva dni a ja si tu píšem, čo len chcem a ako chcem. O pár minút to zverejním a nepotrebujem k tomu okrúhlu pečiatku od nejakého blbca. Kto chce, ten si ma prečíta a ak sa niekomu znevidím, nemá ma kam bonznúť. Nebudem si musieť svoje slová odsedieť. Nezabásnu ma ani nepredvolajú.
Osemdesiaty devaty som si nevšimol. Ani osemdesiaty ôsmy. Ale našli sa takí, čo mi ho pripomenuli. Vďaka im.